Juraj Benčík – najúspešnejší Slovenský atletický tréner

Juraj Benčík je historicky najúspešnejší Slovenský atletický tréner. Pôsobil pri chodeckej reprezentácii Československa, neskôr Slovenska.

Medzi jeho zverencov patrili Jozef Pribilinec – olympíjsky víťaz na 20km v Soule 1988, Pavol Blažek – majster európy 1990 a dlhodobo spolupracoval aj s čerstvým olympíjskym víťazom Matejom Tóthom.  Na klubovej úrovni dlhodobo účinkoval v Dukle Banská Bystrica.

Svoju oficiálnu trénerskú kariéru ukončil už pred viac ako dvoma rokmi. Stále však trénuje mladšie vekové kategórie.

Na prvý pohľad je šport jeho život. Pri každom stretnutí z neho srší vášeň a radost z trénovania a športu vôbec.

Viete nám priblížiť tu vášeň? Čo sa vo Vás odohráva?

Sú to moje emócie a z nich vznikla láska k športu. Je to spätná väzba, ktorú dostávam. Životné naplnenie z činnosti, ktorú v športe robím.

Cítim sa veľmi bohatý, pretože som presvedčený, že nič viac by ma tak, v žiadnej činnosti, neuspokojilo, ako ma uspokojil práve šport.

Tie emócie podmieňujú rácio. Každá moja bunka je športová.

Vo svojej kariére ste prišli do kontaktu s mnohými úspešnými športovcami, je niečo, čo majú všetci spoločné?

Spoločná je láska k športu. Iba človek, ktorý ľúbi svoj šport, mu dokáže dať to, čo na vrcholovej úrovni potrebuje.

Ďalšia spoločná črta, ktorú som postrehol u všetkých úspešných športovcov je úžasná, veľká ctižiadostivosť. Chcieť byť úspešný.

Spoločnou črtou je aj talent. V dnešnom športe dávka talentu musí byť, hoci talent sám o sebe vôbec nič neznamená.  Musí byť doplnený tvrdou prácou, čo je bezpochyby ďalšia spoločná charakteristika úspešných.

Tieto vlastnosti možno badať aj u úspešných ľudí mimo športu, čo sú teda špecifické predpoklady na to, aby bol športovec úspešný?

Už spomínaný talent, teda dedičnosť, chromozómy. Športovca výrazne ovplyvňuje aj prostredie. Začína to výchovou v rodine, pokračuje výchovou v klube a výchovou v tréningovej skupine. To znamená, že musí mať vytvorené podmienky. Je dôležité, aby bol obklopený ľuďmi, ktorí ho vedia ďalej rozvíjať. V prvom rade tréner, neskôr schopný realizačný tím.

Na to, aby bolo možné doviesť výkonnosť až na najvyššiu možnú potencionálnu úroveň, sú ďalšie nutné podmienky. Možnosť odtrénovať všetko podľa tréningového plánu. Možnosť ísť na vysokohorské sústredenie. Keď je potrebná kvalitná regenerácia, zdravotná starostlivosť, aby bola k dispozícii. K tomu sú samozrejme nevyhnutné financie. Toto v kocke považujem za tie najdôležitejšie komponenty.

K tomu sa ako niť, celým procesom tiahne zdravie. Zdravotná starostlivosť. Predovšetkým starostlivosť o seba samého. Športovec vie tento proces výrazne ovplyvniť svojou disciplínou. Mal som športovca, majstra Európy, svetového rekordéra Pavla Blažeka, nebol 12 rokov zranený ani chorý.  Bol to výsledok jeho starostlivosti o seba.  Jeho disciplíny.

Čo majú spoločné príprava chodcov a vytrvalostných bežcov?

Už v samotnej otázke je to slovo. Vytrvalosť. Je tam spoločná práca s kyslíkom, mechanizmus metabolizmu. Veľmi spoločný je mentálny proces pri dlhom vytrvaleckom tréningu, rovnako aj v pretekoch. Veľmi spoločné znaky sú psychika, morálne a vôľové vlastnosti. Jediná rozdielnosť je snáď v tom, že bežec nemusí dodržiavať technické pravidlá ako je to pri chôdzi. Kým chodec musí dbať na techniku. Aj oni ju však časom zautomatizujú, takže na ňu nemyslia počas výkonu. Buď ju robia dobre, alebo nie.

Ale tých spoločných vecí v športovej príprave je veľa. Za dôležitú pokladám metodiku. Vo svojej dlhoročnej praxi som sa presvedčil, že keď som napríklad istú dobu trénoval maratóncov a uplatnil som chodeckú metodiku, maratónci sa mi zlepšili o 5 až 10 minút v priebehu roka. Výrazne sa zlepšil napríklad Mojmír Lániček, ktorý keď začal trénovať u mňa mal zabehnutý maratón za 2:22 a v následujúcej sezóne v roku 1986 vytvoril československý rekord časom 2:14:02. Neskôr ho prekonal ďalší člen mojej tréningovej skupiny Karel David časom 2:11:13, čo je i dnes rekord ČR.

Z akých zložiek pozostáva komplexná príprava vytrvalostných športovcov?

Poznáme 5 všeobecných tréningových prostriedkov: tréningové dni, tréningové hodiny, hodiny regenerácie, hodiny zdravotnej starostlivosti, dni odpočinku.

V chôdzi máme 14 špeciálnych tréningových prostriedkov, ktoré sú rozdelené predovšetkým do rýchlostných pásiem. Od najpomalších po najrýchlejšie. Je veľmi dôležité, ako tréner dokáže mixovať tie tréningové prostriedky podľa individuálnych potrieb. A to je ten samotný konkrétny tréningový plán.

Dôležitá je periodizácia športovej prípravy, pretože v jednotlivých periódach sa tie prostriedky menia, rôznia, kombinujú a to je trénerská alchýmia, ktorú buď trenér zvládne a pomôže zverencovi alebo nie.

Ja osobne som potreboval až 2 roky, alebo minimálne jeden ročný cyklus, aby som pretekára spoznal.  Ideálne však boli dva roky. Rok som ho spoznával, druhý rok som skúšal, experimentoval. Potreboval som zistiť, čo mu vyhovuje, čo nie, kde sa potrebuje zlepšiť.

V neskoršom veku, keď už sa maximálna rýchlosť sa ťažšie rozvíjala, skúšal som, hľadal som rôzne cesty, iný experiment. Tréningový proces je vždy experiment. Aj na úrovni olympíjskeho víťaza. Je dobré, ak to tréner trafí. Nie vždy sa však všetko podarí. Ako tréner som sa usiloval vcítiť do svojho zverenca. Ak som ho cítil, bol som doma. Spolupráca zverenec a tréner je zvláštna, je to viac ako napísanie tréningového plánu. Všetko je o detailoch. Nemožno nič podceniť. Od poriadneho zaviazania si šnúrok, až po emócie pretekára.

Tréningové prostriedky, si myslím, že na Slovensku máme, špeciálne v chôdzi dobre rozpracované. Metodika je dobre stabilizovaná. Používame tréningové prostriedky 30-35 rokov stále tie isté. Dbáme aby sa zverenci evidovali. Dá sa porovnať ako trénoval Pribilinec, alebo Blažek a ako trénuje Tóth.

Je z toho je úplne jasne vidieť, prečo Tóth nešlapne 20km tak ako Blažek. Je to vďaka tomu, že máme dobrú evidenciu a vieme spraviť dobré analýzy, vieme porovnávať a robiť prognózy. Tá vízia je veľmi dôležitá, je dôležitá hlavne pre trénera. Darmo by som trápil Tótha v pásmach ako Pribilinca. Každý je v inom pásme.  Každý je rozdielny v mentálnom a aj metabolickom systéme.

Ako nahradiť tréningový výpadok, dá sa to?

Pravdou je to, že všetko sa sčítava. Dlhodobo. Rokmi. Výpadok sa dá nahradiť. Závisí od dĺžky výpadku, ako rýchlo potrebujem byť vo forme, či som zranený, alebo chorý. Výpadok sa nahradí alternatívnym programom.

Pribilinec, štartoval na halových MS v Indianapolis na 5km začiatkom marca, kde si vo finiši natrhol sval. Prišiel s tým do cieľa, prehral o stotinu sekundy. Preto nebol majster sveta. Čakalo ho 6 týždňov liečenia, sadra, potom 2-týždenná rehabilitácia. Začali sme trénovať po 2 mesiacoch výpadku, v auguste boli MS v Ríme. Po zranení sa dostal na takú úroveň, že skončil druhý na 20km.

Počas rehabilitácie sme aplikovali bicyklový trenažér. Aby sa postupne dostával do záťaže.

Dôležitá je disciplína, procedúry a najmä mentálne musí byť športovec taký silný, že ho to nezlomí. Čo som mal vyše 500 športovcov, žiaden športovec neukončil športovú kariéru kvôli zdravotným problémom. Nie je dôvod byť traumatizovaný, zranenie je nepríjemné, ale k športu patrí. Treba sa s ním vedieť vysporiadať, neupadnúť do depresie, nerezignovať.

Príkladom je aj Maťo Tóth pred OH. Aj ja som veril, že nič nie je stratené. Hoci prvý výpadok bol v trvaní 10 dní, potom 18 dní. Dôležitá bola záverečná časť prípravy, čo u nás predstavuje 10-11 týždňov pred štartom. Síce nenatrénoval toľko ako rok pred tým, ale to, čo mal predtým natrénované, mu nezmizlo.

Aký je optimálny počet pretekov za rok?

Záleží na úrovni pretekára. Hobby bežci môžu bežať aj 4-5 maratónov. Častejšie. Vedia, že svoju hranicu už neprekročia. Je to ich zenit.

Už Zátopek vravel, že najlepší tréning sú preteky. Mnohí športovci, aj tí špičkoví si musia vedieť klasifikovať, ktoré sú pre nich dôležité a ktoré sú podporné. Potom preteky bežím ako tréning, aj keď som na pretekoch. Je to pre mňa kvalitný tréning.

Čo sa týka špičky, viac ako 2 maratóny neodporúčam. Niekedy stačí jeden V chôdzi považujem za maximálne dva štarty na 50km. Niekedy stačí aj jedna päťdesiatka. Predtým samozrejme sa aplikujú kratšie vzdialenosti, 15km, 20km, polmaratóny, krosy. Tých môže byť viac. Mne sa osvedčili 2 štarty do roka.

Záujem o rekreačný beh enormne narástol. Čím by sa mali rekreační športovci od vrcholových inšpirovať a naopak, čo už by skúšať nemali?

Pre vrcholového športovca je úplná samozrejmosť, že behať treba pravidelne. Každý deň, alebo aspoň 6 krát do týždňa a podľa periodizácie aj dvojfázovo.

Pre rekreačného bežca je skôr dôležitá pravidelnosť,  ako nejaká ďalšia metodika, alebo či nabehám 300km mesačne.  Nemali by si brať od vrcholových športovcov ich tréningové metódy, ich tréningové dávky.

Mali by sa držať toho, čo povedal pred 400 rokmi pán Komenský, primerane. Všetko s mierou. Hlavnú úlohu by mali hrať pocity. Aby nechceli za krátku dobu, z rekreačnej práce, podávať profesionálne výkony. Aby ostali pri tom, čo je pre oboch tiež spoločné.  Zachovať si dobrý pocit z behania, radosť z behu.

Aby si nebrali výkonnostné ciele od vrcholových.

Ako vnímate vy podmienky pre atletiku na Slovensku?

Situácia je taká, že podmienky sa za posledné roky zlepšujú. Posun v slovenskej atletike je. Je to vidieť na členskej základni. Kým pred 5 rokmi bola členská základňa 4 a pol tisíc, teraz je 12200.

Vytvorili sa triedy a podľa toho, akú majú výkonnosť 15 až 23 roční, dostávajú na prípravu mesačne financie formou štipendií. Isté posuny tu sú. Rozpočet zväzu sa výrazne zvýšil oproti minulým rokov. Nemožno povedať že je to v regrese, ale je to v progrese.

Aj čo sa týka honorácie trénerov, hoci je stále mizerná. SAZ vytvoril systém, podľa počtu detí, ktoré sú registrované.  Keď je 50 detí, ide honorácia na klub na trénera 100 eur, keď je základňa 200 detí, honorácia je 250 eur, ak je členská základňa 400 detí, tak klub dostane 450 eur.  Len 400 detí potrebuje minimálne 8 trénerov. To je to úsmevné. Tento problém teda stále nie je vyriešený primerane. A pokiaľ nebudeme mať trénerov, nebudeme mať pretekárov. Nikto okrem trénera športovca nevychová.

V čom sú hlavné príčiny toho, že napríklad Česi majú oveľa širšiu atletickú špičku vo viacerých disciplínách?

Chce to ešte veľa veľa práce, aby sme sa vyrovnali trebárs tým, s ktorými súťažíme na najvyššej úrovni, s Čínanmi, s Američanmi, Nemcami, Škandinávcami.

Aj Čechom, ktorí si nerozbili systém starostlivosti o mládež, kým u nás prišlo k jeho rozpadu.

Je reálne, aby sme mali vytrvalcov profesionálov?

Rozdiel je v tom, že v minulosti sa pracovalo viac v kluboch. Boli v kluboch tréneri , ktorí vychovali špičku ako napríklad Pavol Glesk, ktorý mal veľa strednotratiarov, ďalej Róbert Rozin mal silnú skupinu strednotratiarov a vytrvalcov. Dnes sa nepracuje v kluboch, pretože kluby nemajú peniaze na trénerov. Nemôžu sa tomu profesionálne venovať. Môže sa tomu venovať profesionálne iba v Dukle a NŠC. A kritéria prijatia sú veľmi náročné. Do 20 miesta svetového rankingu vo výkonnosti.

Teraz sa práve novelizuje už prijatý zákon o športe aj kritériá pre prijatie, zotrvanie, prípadne predĺženie zmluvy vrcholovým športovcom. Stále sa to sprísňuje.

V ostatných kluboch sú dve možnosti. Buď si klub vytvorí aspoň poloprofesionálne podmienky, alebo si jednotlivec zoženie súkromne niekoho, kto mu umožní poloprofesionálne až profesionálne podmienky. Aby nemusel chodiť do práce, ale trénoval, mal materiálne, regeneračné, výživové prostriedky, sústredenia.

Model starostlivosti a výchovy máme dobre rozbehnutý v chôdzi. Od prváčikov až po dospelých. Keby si to vedela každá disciplína ustrážiť, ale to je postavené hlavne na entuziazme ľudí a sem tam aj na nejakých financiách.

Po úspechoch vášho bývalého zverenca Mateja Tótha, hovoríme, že na jeho úspechoch by sme mali začať stavať. Že je príležitosť, posunúť atletiku dopredu. Ako?

Ak sa dosiahol takýto výsledok u jedného pretekára, tak to je jednoznačný dôkaz, že sa to dá a že sa to môže stať aj v iných prípadoch. My nie sme veľká krajina s veľkým počtom obyvateľov, a preto nemôžeme mať húfne olympíjskych víťazov, ako niektoré veľmoci ako USA, Čína. Môžme ich mať z času na čas a o to by nám malo ísť. Mali by sme mať tiež reálny pohľad na naše postavenie malej krajiny.

Ak sa nám objaví niekto ako Matej Tóth, tak by sa malo vyvinúť naozaj maximálne úsilie, aby sa to dotiahlo až do konca. Konkrétne v chôdzi to trvalo 28 rokov od čias Priblinca. A môžem povedať, že sme mali rovnako talentovaných chlapcov, ktorých talent sme nedokázali dotiahnuť. Máme ich aj dnes, a tu je ten odkaz, tu môžme využiť vplyv Matejovho úspechu. Že mladí budú motivovaní jeho výsledkom a budú chcieť nasledovať jeho príklad. Nie sme v atletike bez talentov. Máme ich. Bude na hnutí, na centrách, strediskách, na zväze a tréneroch, aby sa podarilo dostať ich na svetovú špičku.

 

 

 

 

 

 

 

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s