Milan Belko – môj dedo a tréner

Pri svojej príprave, trávim najviac času s mojím trénerom a dedom Milanom Belkom, bývalým úspešným chodcom a trénerom. Často spolu diskutujeme o športe, rozpráva mi svoje skúsenosti a názory. Rozhodla som sa, že sa o ne podelím s čitateľmi môjho blogu a tak vnikol tento rozhovor:

Ako si sa dostal k atletike?

V roku 1960, keď som na jeseň nastúpil na priemyslovku v Trnave. Po dvoch týždňoch boli na programe atletické majstrovstvá školy.  Napriek tomu, že dovtedy som o atletike nerozmýšľal, prihlásil som sa na beh na 1000 metrov.  Skončil som na druhom mieste. Na týchto pretekoch si nás spolu s mojim spolužiakom Jurajom Benčíkom všimol starší spolužiak Jožko Burcl a spýtal sa nás, či by sme s ním nechceli trénovať.

Skúšal si aj iné športy?

Do svojich trinástich rokov som žil s rodičmi v Kežmarku, keď som mal štyri roky dostal som prvé lyže, neskôr sme s kamarátmi začali bicyklovať, chodili sme plávať.  S rodičmi sme každú nedeľu chodili na turistiku do Tatier.

Začínal si ako bežec?

Najprv sme si mysleli, že budeme behať. Prvý tréning sme z internátu do parku bežali,  ale Jožko išiel chôdzou. Najprv sme sa čudovali, že nám stačil, keď my sme pri ňom bežali.  Dobehli sme do parku a mysleli si, že máme vybavené.  Oznámil nám, že to bolo iba na zahriatie. Aby sme mu verili, pripravil pre nás rovinky od lavičky po lavičku.  On popri nás chodil. Samozrejme, že sme si to chceli vyskúšať.  Začali sme kopírovať jeho techniku a tak sme sa stali chodcami.

Napodobňovať chôdzu sme si hlavne v poslednej dobe určite skúsili viacerí, prečo u teba zvíťazila definitívne?

Mal som to šťastie, že som nebol sám,  Spolužiaci Juro Benčík, Jožko Malachovský, Alojz Hasprunár a z vedľajšej triedy Laco Nozdrovický,  partia piatich chodcov v jednej kategórii.

Okrem toho, nás hneď nasledujúcu jar poslal tréner na preteky do Brna a Nového mesta nad Váhom, čo bol pre nás obrovský zážitok.

Preteky vtedy nemali veľkú úroveň, bolo nás na Slovensku len pár. Vo väčšine miest iba jednotlivci. Vtedy to nebola disciplína, s ktorou by sa mohla atletika pýšiť.  Nás to však veľmi bavilo a navzájom sme sa podporovali.

Aká bola tvoja aktívna športová kariéra

Ako skupinka sme fungovali celé 4 roky,  a po skončení štúdia sme sa rozleteli do sveta.  Bol som na vojne, bohužial som odmietol Duklu Praha, čo je jedna z mála vecí, ktoré ma dnes mrzia. Potom som sa pre vysokú konkurenciu nedostal do Dukly Banská Bystrica. Napriek tomu, som pri chôdzi ostal. Pretekal som za Sláviu aj Lokomotívu Trnava,  neskôr som hosťoval v Slovane Bratislava a Slávii STU(SVŠT).  Mojím najdôležitejším obdobím kariéry bolo desaťročné pôsobenie v prvoligovom klube LIAZ Jablonec, kde sme mali vytvorené vynikajúce podmienky. Takisto sme s Jabloncom pochodili preteky po celej Európe.

Bol si súčasťou silnej chodeckej generácie. Na aký moment svojej kariéry si ty osobne najradšej spomínaš?

Tešil som sa zo svojich vlastných úspechov, bol som náhradník na 20 km na ME  1978 v Prahe,  čo bolo vo vtedajšej konkurencii povzbudivé.

Moja príprava vtedy nebola úplne ideálna, chodil som do zamestnania a trénoval som ráno pred prácou a večer po. Vždy som sa tešil na víkend, kedy som mal priestor si aj kvalitne odtrénovať aj zregenerovať.

Najradšej si však spomínam na momenty z trénerskej kariéry.

Bol teda začiatok tvojej trénerskej kariéry prirodzeným vyústením tej pretekárskej?

Prvé trénerské skúsenosti, som začal naberať ešte počas aktívnej pretekárskej kariéry, trénoval som viacerých kolegov. Mojím prvým zverencom bol trnavčan Miroslav Kirinovič.  Ponuku trénovať ho, som prijal veľmi rád. Aj preto, že som dovtedy väščinou trénoval sám.  Najradšej si spominam na jeho úspech, keď získal bronzovú medailu na majstrovstvách Československa na 50 km a vybojoval si reprezentačný dres.

Po skončení aktívnej kariéry, som sa stále chcel venovať športu, preto som prijal ponuku môjho prvého trénera Jožka Burcla  a nastúpil som do Drôtovne Hlohovec na učilište, kde som robil inštruktora športu. Mal som možnosť venovať sa mladým ľuďom.  Za dva roky som vybudoval chodecký klub, kde nás bolo okolo 30.  Do našich radov patrili športovci ako Dušan Genov,  Jana Genovová, Miloš Mojžíš a ďalší, ktorí boli majstri Československa v kategóriách žiakov, dorastencov  a juniorov. Trénoval som úspečnú bežkyňu Gembešovú, ktorá bola juniorská majsterka ČSSR.

Po revolúcii som využil možnosť ísť trénovať do nórskeho klubu Stjernen Fredrikstad. Klub bol zameraný na mládež. Dospelí prechádzali do strediska reprezentantov v Bergene.  V klube som mal niekoľko zaujímavých a vynikajúcich zverencov.  V Nórsku som strávil 8 rokov.

Po návrate som sa opäť spojil s mojím spolužiakom Jurajom Benčíkom, s ktorým sme boli spolu nejaký čas aj v Nórsku a dodnes máme výborný kamarátsky vzťah.

Všímam si, že každoročne obiehaš rôzne chodecké a bežecké preteky. Na akých si sa podieľal a čo považuješ na organizácii pretekov za dôležité?

Prvé preteky ktorých som bol spoluzakladateľ, bola v roku 1979 Trnavská dvadsiatka. Potom to bola Dudinská 50-ka, ktorá je dodnes úspešným podujatím s kvalitnou účasťou. Chodecké preteky v centre Hlohovca a takisto medzinárodné halové chodecké preteky v Hlohovci, ktoré zažili svoj vrchol v roku 1988, ako oslava víťazstva Jozefa Pribilinca na OH v Soule.

Som rád, že pred tromi rokmi sa obnovila tradícia pretekania v Hlohovci, zásluhou Jožka Burcla.

Pri organizácii pretekov je veľa dôležitých faktorov. Základ je ich robiť pre športovcov, dodržiavať časové plány a dbať na bezpečnosť.  Pri tých tradičných je dôležité aby sa vyvíjali v čase a prispôsobovali sa trendom. Jednak v technickom zabezpečení a tak isto by mali reflektovať zvýšený záujem športovcov a divákov.

Spomínal si, že si viac ceníš úspechy svojich zverencov, ako svoje vlastné. Ktoré a prečo najviac?

Mojím najdôležitejším bol reprezentant Juhoslávie a neskôr Srbska a Čiernej hory Alexander Rakovič.

Oslovil ma v roku 1992 na pretekoch v Bekescsabe,  kde sa začala naša dlhá spolupráca. Po 4 rokoch sa kvalifikoval na OH do Atlanty, kde skončil jedenásty, rovnako ako o 4 roky neskôr v Sydney.  Najväčším úspechom bolo šieste miesto z MS v Goteborgu 1995.  Jeho osobným maximom je čas 3:48:01. Neskôr ešte absolvoval aj olympiádu v Aténach, tá však už bola ovplyvnená jeho štúdiom telesnej výchovy na univerzite v Niš, kde v súčasnosti pôsobí ako docent a vedúci katedry  atletiky a pracuje na profesúre. Stále  som na neho veľmi  hrdý.

Od pretekárskych začiatkov nám náš prvý tréner vtĺkal do hláv myšlienku olympizmu. Vždy som to považoval za vrchol športového súťaženia. Bohužial ako aktívnemu športovcovi sa mi to nepodarilo, o to radšej som na troch olympiádach sprevádzal Sašu.

Trénoval si na rôznych miestach, okrem Slovenska, aj v Nórsku a v Srbsku, ako by si tieto miesta porovnal. Aké majú špecifiká?

V prvom rade, v Srbsku som fyzicky bol len raz, vzhľadom na vtedajšiu situáciu. V tom čase, tam prebehlo niekoľko menších a dve veľké vojny.  Saša chodil trénovať za mnou do Nórska a na Slovensko, hlavne pred dôležitými podujatiami.

Keď bol doma, komunikovali sme telefonicky.

Spomínam si, ako hrozilo bombardovanie mesta a Sašovi som odporúčal radšej vynechať tréning. Volal mi, že odchodil 30km podľa plánu. Oblial ma studený pot.  Vyslovene som mu zakázal trénovať vonku. On odtrénoval v tribúne štadióna Radnički Niš na 150m rovinke. Spravil si okruh a zavolal na pomoc spolužiakov, ktorí sa striedali pri počítaní  tých okruhov.

S tým sa podmienky u nás, alebo v Nórsku určite porovnávať nedajú.  Čo v Nórsku musia riešiť je zima a sneh. Preto majú vyhrievané dráhy a nezriedka trénujú, aj pre nás nepredstaviteľné vzdialenosti, na páse.

Čo ťa na trénovaní najviac baví a napĺňa?

Najviac ma baví, keď vidím, že niekto chce. Má chuť do tréningu a ciele sa zlepšovať.  Vtedy hneď nemusí mať ideálne návyky, techniku, niekedy ani hmotnosť. Pamätám si aj na takých zverencov, ktorí svojou húževnatosťou natrénovali časy, ktoré by dnes stačili na kvalifikáciu na OH.

Počuť časté názory, že u nás nie sú podmienky na vrcholovú atletiku. Zaostávame v infraštruktúre. Čo si myslíš o súčasných podmienkach na Slovensku?

Sú dve možnosti ako byť profesionálnym atlétom, Dukla Banská Bystrica a NŠC Bratislava. Pričom tieto dve centrá sú svojimi podmienkami takisto nie úplne porovnateľné.  K profesionálnemu športu dnes potrebujeme modernú techniku, vynikajúce lekárske zabezpečenie, regeneráciu.  Toto čo máme, stačí pre absolútnu špičku, ale pre rozvoj talentov je to málo. Kapacita týchto centier je čoraz obmedzenejšia, nie je miesto ani pre niektorých účastníkov OH.

Nájdu sa jednotlivci, ktorí majú taký talent, že si ich vrcholová atletika všimne, ale je len zanedbateľné precento, tých ktorým sa splní sen a do jedného z centier sa dostanú.

Športujúcich detí je relatívne dosť. Vidíme to na rôznych súťažiach, či už v hale v Bratislave, alebo aj inde. Horšie je, že keď mladý športovec skončí strednú školu a nejde na vysokú,  kde ešte môže mať aké také podmienky, musí ísť do pracovného procesu.

Dnešný vrcholový šport sa, ani pri najlepšej vôli, popri práci robiť nedá.

Na tréning je potrebných celých 24 hodín.  Nie len samotný tréning, ten je samozrejosť, ale na všetky ostatné veci, ako je regenerácia, rehabilitácia, mentálna príprava, plávanie, bicykel. Všetko to chce čas.  A ten čas amatérsky športovec nemá.

Sú výnimočné prípady, ale tých je veľmi málo. Jedným z nich je aj autorka tohto článku, moja vnučka a súčasná zverenkyňa Romana Komarňanská. Vďaka podpore rodiny a okolia máme podmienky na tréning porovnateľné s vrcholovými atlétmi a preto sme si stanovili vysoké ciele.

Takisto je pár výnimočných prípadov, keď sa talentovaný športovec dostane na vysokú školu v zahraničí, kde má podmienky na najvyššej úrovni.

Toto však nie sú koncepčné riešenia. A asi je zbytočné plakať za centrami talentovanej mládeže a podobne.

Dajú sa tieto podmienky porovnať s inými športami?

Neporovnávajme atletiku s futbalom, hokejom, alebo s tenisom.  Myslím si, že aj pre toho najlepšieho nášho atléta je nemysliteľné aby si kariérou zabezpečil život.  Najväčšia nevýhoda je, že po športovej kariére začne pracovať bez praxe.  Jeho prax je, že sa 20 rokov venoval tréningu.  Tomu sú adekvátne aj platové podmienky, ktoré vie získať.  Preto si myslím, že je dôležité svoje úspechy vedieť marketingovo zúročiť.

Aj toto sú faktory, koré zohrávajú úlohu pri rozhodovaní rodičov na aký šport dajú svoje dieťa.

Čo považuješ za najdôležitejšie faktory pri príprave športovca?

Aletika je individuálny šport. V prvom rade musí športovec chcieť. On sám, nie jeho okolie, alebo rodičia. Nájde si trénera, alebo tréner jeho. Potrebuje podmienky na prípravu, podporu okolia a samozrejme genetické predpoklady.

Je viac prípadov keď niekto z ľahkej prípravy, v princípe pobehovania zabehne z ľahkosťou výnimočný výsledok. Na takýchto výsledkoch sa dá začať budovať kariéra.  To je aj príklad mojej zverenkyne.

Ďalšie podstatné faktory sú, trpezlivosť, reakcie na záťaž a v neposlednom rade sledovanie trendov. Podmienky musia byť , na začiatku poloprofesionálne, neskôr nevyhnutne úplne profi.

Podpora sponzorov, bývalých športovcov, alebo ľudí zanietených pre šport.

Ako vnímaš veľký záujem o beh

Je to veľmi zaujímavé a mám z toho radosť. Je to svetový boom, nie len u nás.

Keď som mal 20-30 rokov vedeli sme o maratónoch v New Yorku, Berlíne, Bostone, Londýne a nakoniec aj v Košiciach, ale nebolo tam zďaleka toľko štartujúcich.

Ľudia sú dnes múdrejší, vzdelanejší a viac si uvedomujú riziká civilizačných chorôb.  K tomu, že sedím celý deň v práci potrebujem čosi ako kompenzáciu. Na jednej strane fyzickú a takisto si potrebujem oddýchnuť psychicky a beh je na to ideálny. Potrebujem obuv a oblečenie a ostatné si už zariadim sám. Či 15, 30 minút alebo dlhšie.

Je dokonca generácia ľudí, čo nikdy nešportovali a dnes si tú potrebu uvedomujú, trénujú spoločne v rôznych kolektívoch, vo firmách.

Takisto k tomu prispela propagácia športových výrobkov. Dnes už je aj šport móda a nie pár pobehujúcich v smiešnych trenkách.  Ľudia sa v športovom oblečení cítia dobre.

Máme k dispozícii parky, lesné cesty, hrádze a iné miesta kde sa behá príjemne.

Výsledok je, že dnes je vo Viedni 20 000 v New Yorku 40 000 a ak sa človek neprihlási včas, tak sa mu neujde miesto.

Ja tento záujem o šport obdivujem. Mal som obdobie, keď som chvíľu nič nerobil, narástol mi pupok, prekonal som malý infarkt, bez toho aby som o tom vedel a mal som vysoký tlak. Takže som sa k športu vrátil, chodím 4 až 5 krát do týždňa, nemám problémy s kĺbami, ráno ma nič nebolí a celkovo sa dobre cítim.

V tejto súvislosti, ako vnímaš časové limity na dobeh veľkých maratónov, v NY napríklad až 9 hodín

Vrcholoví atléti sú od rekreačných oddelení. Pomalí teda neprekážajú a ja podporujem myšlienku, aby sa aj 80 ročný človek postavil na štart. Nech kľudne beží aj 8 hodín. Mali by sme im to dopriať. V japonsku odbehol 104 ročný bežec, klaňajme sa mu. Určite je lepšie 8 hodín bežať ako nebyť schopný prejsť pár krokov z auta. Je to fantastické a ak nebudú mať zdravotné problémy desiatky bežcov je to v poriadku. Je to krajší cieľ ako za 8 hodín vypiť 30 pív.

Aké sú pozitíva a hrozby pre rekreačných športovcov?

Rekreačný športovec musí začať na sebe individuálne pracovať, dať si malinké ciele a má ho to tešiť. Nemal by sa dať zlákať na stávky, alebo inak preceniť svoje sily.

Pozitívne je, keď sa pripraví a nehazarduje so svojím zdravím. Telo musí byť pripravené postupnými krôčikmi, svaly, kĺby, pľúca.

Rekreačný  bežec si má  dať ciele, ktoré zodpovedajú tomu, že behám rekreačne. Nemal by mať iný cieľ, ako dobehnúť tak aby ho to bavilo. Tak aby neriskoval a neprepínal svoje sily. Nevadí že posledný, ale s úsmevom.  Je úplná hlúposť behať aj s malými zraneniami. Rekreácia = oddych a to je cieľ.

Môže byť hrozba, keď nemá trénera?

Začiatočníci by sa mali dať minimálne do skupinky s niekým kto už má skúsenosti a nechať si poradiť. Čítať časopisy, pozerať televízor a naučiť sa ako sa to má robiť. Aj rúbať drevo sa musím najprv naučiť, aby som si neublížil. S behom to nie je iné.

Aký som ja zverenec, čím ťa viem nahnevať a čím potešiť?

Hendikep je, že si moja vnučka a mám k tebe aj iný vzťah ako k iným zverencom. Už svoj prvý maratón si zabehla vynikajúco. Na základe čoho sme dospeli k tomu, že môžeš byť športovec s vysokými ambíciami.

Nevadí mi asi nič, ani keď ma po pretekoch pošleš do kelu, vtedy už si v cieli a nie je to dôležité.

Dôležité je že na 99 percent plníš moje predstavy o tréningu. Hlavne, že sa cieľom podriaďuješ 24 hodín denne.  Si cieľavedomá a tvrdohlavá, čo takisto považujem za pozitívum, keďže ako športovec by si nemala byť prehnane skromná, ale mať vysoké požiadavky na všetko. Predovšetkým na seba. Samozrejme s pokorou.

Musíš využiť podmienky, ktoré máš na prípravu a nerozptyľovať sa. V prechodnom období, na môj vkus príliš veľa času tráviš v aute a cestuješ za vecami, ktoré si myslíš, že musíš. Ale nemusíš.

Pre trénera a zverenca je základ aby fungovali v dôvere a nezatajovali ani najmenšie zranenia. Aby diskutovali o pocitoch a cieľoch. A aby za cieľmi svedomito išli.

Preto som rád, že máme možnosť byť kedykoľvek na Štrbskom plese, kde nebudeme rozptyľovaní ničím a budeme sa plne koncentrovať na prípravu.

Je to miesto, kde vyrástli úspešní športovci a ja som presvedčený, že naše snaženie má perspektívu a chcem aby si postupne štartovala na vrcholných podujatiach v maratóne.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s